Nedávaj človeku rybu, nauč ho ryby chytať!

Autor: Štefan Tóth | 16.10.2012 o 17:04 | (upravené 16.10.2012 o 17:09) Karma článku: 9,53 | Prečítané:  192x

V sobotu som sa prešiel do mesta pokúpiť nejaké veci. No, aby som to upresnil. Nešiel som sa prejsť pešo, ale autom. Čas je pre mňa dosť vzácna veličina, tak načo ním mrhať. Popozeral som si nejaké to oblečenie v obchodnom centre, kúpil jeden z narodeninových darčekov pre moju dcérenku. A keď zostal čas, prešiel som sa do Tesca, veď je len oproti spomínanému obchodnému centru. Na tom by nebolo nič. Ale to čo som v Tescu videl, mi doslova vyrazilo dych...

Asi štvor-päť ročné dievčatko nástojčivo prosilo svoju mamu, nech mu kúpi nejakú z tých sladkostí, čo denne vídavame v TV. Už len letmý pohľad na štvorčlennú rodinu s dvoma malými deťmi mi prezrádzal, že ide o sociálne slabšiu rodinu. Staré a obnosené oblečenie rodičov a detí prezrádzalo, že zrejme nejde o najnovšiu módnu kolekciu niektorého z tuctových voľnočasových značiek. Chudobný nákup v tesco igelitke dával najavo, že obed v rodine nebude patriť k tým honosnejším. O to pútavejšie pôsobil nárek mladšieho dievčatka, ktorému rodičia odopreli kúpiť sladkosť, tú ktorú možno pozná z televíznej obrazovky. A možno ani nie, pretože pochybujem, že táto rodina vôbec má doma televízor. Ak aj áno, tak určite nie najnovší model s plochou LCD, či plazma obrazovkou.

To som ale ešte netušil, že scénka, ktorá sa odohrala na spodnom podlaží, je len introm do zúfalého náreku, ktorý pokračoval na ulici pri prvom i druhom semafóre na mojej ceste späť do nákupného centra. Okoloidúci sa pozerali, všetkým nám bolo veľmi trápne. Počuť zúfalý detský plač, krik a ešte zúfalejšiu odpoveď matky, ktorá len tichým hlasom dievčatko upokojovalo. „Zlatko, nemám ti to z čoho kúpiť", vravela hlasným šepotom, zjavne však bez očakávanej odozvy. Asi aj ten najväčší neoliberál a prívrženec smithovskej „neviditeľnej ruky" by sa rozcitlivel a podľahol ľútosti. A ani tí najprísnejší obhajcovia súkromného vlastníctva, či obrancovia daňovej rovnosti by nenašli odpoveď a nedokázali vysvetliť dievčatku, prečo nemôže mať svoju sladkosť.

Smutná scénka mala však svoj koniec. Naše cesty sa rozdelili. Ja som pokračoval vo svojej nákupnej odysei, kúpil som si značkové oblečenie zo 100% bavlny, lebo ho mám rád. Dal som si občerstvenie, potom horúcu čokoládu pri ktorej som si prečítal tri články z hlavnej témy môjho obľúbeného ekonomické týždenníka. Sadol som do auta a odišiel domov. A rodinka medzitým zrejme prešla pešo na stanicu, kde po polhodine čakania v chlade a vetre sadla na prímestskú autobusovú linku a s ňou odišla do zabudnutia.

V ten deň mala moja dcéra oslavu prvých narodenín. Pri pohári značkového vína, kope zákuskov, v dobrej nálade po rozbaľovaní množstva darčekov som si spomenul na doobedňajší zážitok. V duchu som sa spýtal, ako môžeme takýmto ľuďom pomôcť. Už v prvom ročníku na strednej škole sme na úvodnej hodine slovenčiny rozoberali výrok „Nedávaj človeku rybu, nauč ho ryby chytať. Dáš mu dar na celý život!". Preto celý život verím, že najlepšia cesta, ako zlepšiť sociálne pomery tých, čo žijú na dne, je dať im vzdelanie. Podporiť osobný rozvoj a minimalizovať prekážky, ktoré im v ňom stoja. Zabezpečiť rovnosť šancí, aj keď to sa nedá dosiahnuť za deň, či dva.

Myslím, že je to dilema a rozhodnutie určite nie je jednoduché. Zabezpečenie dôstojnej sociálnej úrovne pre všetkých skutočne nie je tak banálna záležitosť. Najmä keď si uvedomíme, že cesty k nej sú v podstate dve. Prvou je „dávanie ryby" spočívajúce v masívnej redistribúcii dôchodku a jej presmerovanie k nižším sociálnym vrstvám. Druhá cesta („učiť ľudí ryby chytať") spočíva v budovaní a skvalitňovaní prostredia, v ktorom majú všetci rovnakú šancu. Kde sa rozhoduje nie na základe referencií, či preferencií, ale podľa osobných schopností jednotlivcov a úrovne ich motivácie. Iste, aj na budovanie takéhoto prostredia je nutné presmerovanie veľkého objemu finančných tokov, čo si vyžaduje a bude vyžadovať istú mieru redistribúcie. Výsledný efekt je však rozdielny. Kým v prvom prípade si budujeme armádu prísaviek, ktorá bude ochotne cuckať pomyslený štátny cecok, v druhom prípade ľudí pripravíme, aby vzali osud do svojich rúk a sami rozhodli, kým budú a čo v živote dosiahnu.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Všade sú míny, dávajte pozor, kam šliapete. Oslobodzovanie Mosulu potrvá

Islamský štát nemá veľkú šancu ubrániť svoje najväčšie mesto. Zároveň nemá kam ujsť a civilistov berie ako rukojemníkov.

EKONOMIKA

Rumuni aj Bulhari sú na tom s dôchodkami lepšie ako Slováci

Oveľa lepšie vyhliadky má Česko, Poľsko, Maďarsko, Rumunsko a Bulharsko.

KOMENTÁRE

Dráždenie čínskeho draka

Donald Trump si už stihol pohnevať Peking. Zrejme to nebolo nedorozumenie.


Už ste čítali?