Fele Maďar fele Tót, alebo o tom, čo by povedal Ujo Pakši

Autor: Štefan Tóth | 9.1.2014 o 18:30 | (upravené 12.1.2014 o 19:28) Karma článku: 0,00 | Prečítané:  223x

Ujo Pakši bol sympatický päťdesiatnik, tak ako si ho pamätám. Prešedivelé a mierne poriednuté vlasy mu odstávali spopod čapice, ktorú v kultovom českom filme nazýva Bolek Polívka rádiovkou. Tá, ktorú nosil Ujo Pakši bola z montérkoviny a večne bola zamazaná od oleja, či od podobných zmesí, aké sa bežne v autodielni vyskytujú. Ujo Pakši bol totiž automechanikom a dlhé roky robil v jednej priemyselnej prevádzke takmer na samotnom konci Komárna. I keď jeho bystré oko veľa ráz nechápalo zložitým pojmom nadšených vysokoškolákov, ktorí sa sem tam za socíku zatúlali do podniku, ujo Pakši nebol žiaden hlupák. Svojim umom by prekonal nejedného pseudointelektuála z diskusií na sociálnych sieťach.

Ujo Pakši, bol ako každý správny Komárňan za socíku, fele Maďar fele Tót (spolovice Maďar, spolovice Slovák), a vlastne mu to vôbec nevadilo. Ono to totiž za socíku nikomu nevadilo. Tak ani Ujovi Pakšimu nikdy nevadilo, keď naňho zakričal chlapec od vedľa, že Paksi bácsi, kérem szépen, akarom megnézni az új bicyklit. Podobne, keď sa ho mladý praktikant v socialistickom podniku spýtal, či majú niektoré z Ávií, v ktorých podnik rozvážal po okrese svoje výrobky, nejaké závady (a spýtal sa to po slovensky), Ujo Pakši mu s radosťou odpovedal: „Majú, čo by nemali. Tak, ale nové nemáme a asi ani nebudú. Preto opravíme, čo sa dá“. Praktikant (na prvý pohľad nejaký káder, ktorý v miestnom podniku len začínal svoju kariéru), len pokývol hlavou a poďakoval sa. Ujo Pakši  si občas odpľul a povedal si: „Baszom ti, čo ťa do toho! Veď sa pýtaš, ako keby si tomu rozumel!“ Asi netreba pochybovať, že dnes by Uja Pakšiho slovenskí aktivisti onálepkovali ako nacionalistu, v horšom prípade iredentistu, na ktorého sa menil vždy, keď chodil do Maďarska k masekom nakupovať košele. U nás vtedy dobré košele neboli a Pakši tie zo Slovenky nemal rád.

Pokľudný život Uja Pakšiho takto plynul a netrápili ho žiadne národnostné rozbroje, ba vlastne v tých časoch žiadne národnostné rozbroje ani neboli. Keď prišli z Bratislavy do podniku na inšpekciu kádrováci, bolo normálne, že sa na stretnutí porozprávali po slovensky. A kádrováci zase vedeli, že idú do Komárna, tak sa netrápili nad tým, či sa na ďalekom juhu vôbec po slovensky dohovoria. Ujo Pakši mal na národnostné problémy svoj vlastný názor. Ten sa samozrejme vytvoril až neskôr, v polovici 90-tych rokov, keď sa štátny podnik, v ktorom robil, zmenil na súkromnú spoločnosť. A raz nám hovoril: „Kurva nechápem, čo sa nad tým čudujete. Veď keď idete do Číny, tak tam čakáte Číňanov, ktorí budú hovoriť po čínsky a žrať ryžu. Keď zas pôjdete do Švédska, tak tam uvidíte Švédky, ktoré budú blonďavé a biele ako krieda. Lebo tam málo svieti slnko a aj to slnko, čo tam svieti, sa len od snehu odráža. A nepoviete, že sa vám Švédky nepáčia, lebo nehovoria vašim jazykom. Tak rovnako, keď prídete do Komárna, tak viete, že tu nejakí tí Maďari žijú, či žijeme (Ujo Pakši sa niekedy považoval za Maďara, a niekedy za Slováka. Jeho falošnosť zrejme spočívala v tom, že sa správal raz ako Slovák a raz ako Maďar podľa toho, kde mohol vytĺcť väčší politický kapitál). A nepýtajte sa k*****ny (prepáčte ten vulgarizmus) a keď áno, tak sa pýtajte po slovensky, či po maďarsky, ja vám rozumieť budem!“

Ujo Pakši však prednedávnom zomrel. Nemal ani sedemdesiat a bol už na dôchodku. S ním však (zdá sa), zomrel v Komárne aj rozum, i to fele Maďar fele Tót. Už to nebolo ako kedysi, keď sa Pakši hrdo pred kádrovákmi vyťahoval, že on nie je ani Maďar a ani Slovák, a že jemu je to vlastne úplne jedno. Pretože má rád guláš rovnako, ako rád chodí do Tatier na dovolenku cez ROH (podnik v tom čase, za socializmu a chvíľku po jeho páde, organizoval každoročne dovolenky vo Vysokých Tatrách). Začudovane sa tváril, keď mu jeho bývalý sused z nemenovanej komárňanskej uličky povedal, že ako správny Magyar by sa mal vlastne uraziť, keď mu niekto povie, že je fele Magyar fele Tót. Ten bývalý sused sa totiž zhodou okolností stal jedným z významných politikov v našom regióne a ako správny Maďar si ihneď zmenil meno, pretože obyčajné s, či nebodaj ď v mene sa jednoducho nenosí. A tak si zmenil priezvisko tak, aby znelo maďarskejšie so „sz“ a „gy“. To mu ihneď pridalo na obľube a úspešne sa uchádzal do rozličných volených funkcií, kde pri jednaniach zabudol na to, že kedysi vedel po slovensky. A vlastne zabudol aj na to, že jeho mamka bola čistá Slovenka od Detvy a do dvadsiateho druhého roku života žila na tamojších lazoch.

Niekedy, keď sa tak zamýšľam, som vlastne rád, že ujo Pakši už nie je medzi nami. Jeho prešibaná logika, ktorou ma tak udivoval, keď ma zamazanými rukami pohladkal po hlave so slovami „kisfiam“, by zrejme nechápala dnešné časy. Časy, keď niektorých viac trápia dvojjazyčné tabuľky v obchode než to, či si môže dovoliť vôbec v tom obchode niečo kúpiť. Neraz si pomyslím, že Ujo Pakši by zrejme zhrešil: „Baszom ti, azanyád, ti môže byť jedno, či máš to mlieko po slovensky, či po maďarsky, keď si ho nemôžeš kúpiť!“ Našťastie ujo Pakši nemal vlastné auto, i keď bol automechanik, do práce chodil na bicykli. Keby ho mal a previezol by sa za mesto, kde by zbadal tabuľu prelepenú nálepkami „Hol van a magyar felirat“, či by odparkoval na Palatínke (áno, voľakedy tam parkovali autá) a uvidel by okrúhlu nálepku s nápisom „Na Slovensku po slovensky“, asi by ho od zlosti porazilo. Najmä keby to bolo pred potravinami, kde chodil každé ráno kupovať čerstvé rožky. Nápis na obchode bol vtedy len po slovensky, ale keď vošiel do obchodu, vždy povedal: „Jó napot kivánok, Ilónka. Kérem tíz kiflit!“ A nikto mu vtedy od chrbta nekričal, prečo to nepovedal po slovensky. A už vôbec nikto nelepil vtedy po obchodoch nálepky, že by chcel nápis s otváracou dobou po maďarsky.

Vlastne raz som ho stretol. To som bol mladým a premúdrelým študentom na vysokej škole, keď som sa s ním chvíľku rozprával pri knižnici. Vtedy prišla tá móda, keď sa kultúrne ustanovizne začali premenovávať podľa historických osobností a maďarských dejateľoch (v Komárne veľa historických osobností – Slovákov nenájdeme, takže nie je dôvod za tým hľadať šovinizmus). Podobne sa aj Podunajské múzeum zmenilo na Múzeum maďarskej kultúry a Podunajska. Ujo Pakši mi povedal, že nerozumie síce politike a v tom múzeu bol len zopár krát. Ale pochybuje nad tým, že by tam vypchaté kačice  začali kvákať po maďarskej kultúre. Vtedy sa na budove knižnice objavilo zopár nálepiek „Na Slovensku po slovensky!“ a jeden vulgárny nápis čiernym sprejom, ktorý vyzýval všetkých tunajších ľudí (aj tých, ktorí si hovorili fele Maďar fele Tót), aby vraj prešli na papierových člnkoch za Dunaj. A Ujo Pakši mi hovoril: „Nerozumiem, prečo na papierových člnkoch! Veď keď ideš do Číny, tak predsa očakávaš, že Číňania budú hovoriť po čínsky. A keď ideš do Komárna, nie si prekvapený, keď Maďari hovoria po maďarsky, kisfiam!

 

Niekedy sa mi zdá, že s Ujom Pakšim zomrel aj posledný komárňanský fele Maďar fele Tót. Sochy sme si začali stavať podľa toho, či sme Maďari, či sme Tóti. Vlastne sochy stratili akýkoľvek kultúrny význam a stali sa len totemom, či značkou určujúcou svoje teritórium. Podobne, ako keď psi oštia elektrický stĺp pred domom. Pripomína to situáciu, keď chce olympijský šprint na dvesto metrov vyhrať jednonohý bežec. Zabudli sme na to, že s dvoma nohami dobehneme do cieľa skôr a možno ako víťazi.

 

Poznámky:

Niektoré pasáže článku sú myslené vyslovene ironicky.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Všade sú míny, dávajte pozor, kam šliapete. Oslobodzovanie Mosulu potrvá

Islamský štát nemá veľkú šancu ubrániť svoje najväčšie mesto. Zároveň nemá kam ujsť a civilistov berie ako rukojemníkov.

EKONOMIKA

Rumuni aj Bulhari sú na tom s dôchodkami lepšie ako Slováci

Oveľa lepšie vyhliadky má Česko, Poľsko, Maďarsko, Rumunsko a Bulharsko.

KOMENTÁRE

Dráždenie čínskeho draka

Donald Trump si už stihol pohnevať Peking. Zrejme to nebolo nedorozumenie.


Už ste čítali?